streda 7. marca 2012
pondelok 10. októbra 2011
Okrúhliaky
Občas narážam do stromov...
Niekedy aj do ľudí, budov, psov, aút...
Najlepšie je cítiť rosu na malíčkoch.
Objímať nežného obra a vo vlasoch mať všetok bordel sveta.
Vtedy nešpiním.
Vtedy sa čistím.
Pomaly kamienok za kamienkom.
A spájať ich živicou ľudského smiechu.
Domov, ktorý si uviažem na nohu.
Potom rovno za nosom, hlavou proti múru,
opíjať sa trpkou láskou sveta.
A potom zastať a už len sem - tam vystrčiť rožky.
Aby som nezabudla.
Nohy približovať ku hviezdam a načúvať folku trávy.
Stretávať život na rovnakých miestach
A milovať stav sveta.
Na kresle zaspať pri mravčích pretekoch.
Čítať knihy jednu za druhou.
Čudovať sa povrchnosti,
riešiť už len korene vo svojej domácej saune.
Odfúknuť pierko a na nose ho už nezacítiť.
Drama
nedeľa 9. októbra 2011
2009
pondelok 16. mája 2011
nedeľa 10. apríla 2011
pondelok 28. marca 2011
Noc za ušami...
„Moja podprsenka je na vašej zemi“ dôležito oznámila Ľuba pred cestou na záchod. No, a potom šla na záchod. Samozrejme som „najtriezvejšia“ v celej „triezvej“ spoločnosti. Opravovala som všetko čo alkohol pokazil. Alica mi podávala cigaretu. Zistila som, že alkohol hovorí. Ema ho nepočúva a Ľube hovorí niečo, čo som už zabudla. Všetky hovoria mnoho silných vecí, ktoré som všetky chcela do tejto poviedky napísať. Ale nestíham. Rozhadzujú ponožky a ja sa konečne cítim, tak ako sa cítiť mám. A cítim, že si budem musieť vyzuť ponožky a pripnúť ich na nástenku k ostatným. A potom na 10 riadkov vyjadriť pocit z ich pachu. Pach mi pripomenul jednu osobu.
Aj paštéta, ktorá sa zázrakom dostala na chleba bola divadelná. Všetko bolo krásne a poetické a opité...
„Ja som zažila trápne chvíle, iba s chlapským penisom“ Ľubina poézia. Ema Alici povedala, že je vnútorne krásna a jej to bolo odporné. Odporní ľudia a chlapi riešia veci, ktoré by Alica s problémom odrezala.
Tak rada by som opísala podprsenky, ktoré sme mali na krku a ležanie na tráve, výlet na modrú pumpu. „ Svet je na hovno. Každý rieši len seba. Zuby idú z duše“ Ľubina poézia mi bude chýbať.
Je mi zima na neoblečené chodidlo.
Drama
Prečítaj to, veď už je zajtra. Už je to spomienka...
Ležali na matracoch ako votrelci v tom veľkom byte, z ktorého nemal kto odrezať tie prebytočné steny a myšlienky, čo tam hádam ani nepatrili. Každý mesiac ho Alica platila len za tých zopár nocí, ako bola aj táto. Boli tri ako mušketieri, svätý alebo kone. Dvere lačne mľaskli po tom ako si poskladali telá skoro na zem, lebo na mäkké a kvalitné matrace nikto nemal peniaze. Na nich sa nerodia takéto spomienky. Na nich sa rodia tie deti z tých prebytočných izieb.
Poetry
„ Zapálime si v posteli? Vždy som to chcela vyskúšať." Navrhla Alica tak celkom obyčajne, akoby to bolo odjakživa čo fajčila v posteli. Dve tváre hovorili namiesto úst. Vždy si myslela, že ústa sú zbytočné. A tak dovolila dverám, aby sa znova nadýchli, preliala sa nimi ako sa zvykne káva liať do prázdneho žalúdka, v túžbe že naplní telo. V tom niečom väčšom ako je jedlo, ktoré do seba pchajú ľudia a plnia sa zbytočnosťami. Za chvíľu posadila Sáre na brucho popolník a ten sa zatriasol ako brušná tanečnica. Neskúsená. Možno to nebol jeho osud. A možno naň len neveril. V telke sa zabíjali ďalší ľudia za peniaze a oni im v tom nebránili. Nechali v tej svojej časti izby narásť manufaktúrnu továreň. Už vtedy si hovorili, že toto bude spomienka. Alica vedela, že je to báseň. Niekedy ju napíše a dovolí ľudom, aby ju nechápali, aby sa v nej rýpali, rovnako ako oni v popolníku prstami. Púšťali si z mobilu takú tú lacnú hudbu, lebo na inú nemali. Nemali na potlače a obaly, tak si ju len tak podávali. Štafeta? Azda. Vtedy to bolo jedno. Nechali ľudí v televízii, aby sa uložili na imaginárny spánok a spustili čiernu oponu televízora. Všetko sa im to zdalo. Lebo už vtedy na to spomínala. Ema sa chichotala ako nenásytné mačiatko nad miskou mlieka a možno tak aj vyzerala, a nechávala sa tak myslieť a hovoriť. A oni jej v tom nebránili. Z okna na nich liezla ulica. Tak celkom pomaly, že si to všimli Alicine nohy a potom aj Sárine brucho s popolníkom a nakoniec vyhnali Emu, nech pošle ulicu za výkladné tabule ich bytovky. Emine nápady ich stali veľa smiechu. Do smiechu si ich opakovali ako rečňovanky.
„ Ema mala minule nápad, že keď bude kresliť tak bude vedieť ako." Zopakovala spoločnú spomienku Sára. Tváre sa im skopírovali, rovnako ako pozadia na mobile, čo si nastavili spoločne, aby sa stále videli. Chceli toho mať veľa spoločného, a jediné čo mali bola tá lacná hudba, cigarety a spomienky. A to im vtedy stačilo. Alica cítila ako dvere postupne začínajú znova naberať na chuti alebo to len kohosi žalúdok dal do povedomia, že na hodinách naskočili štyri nuly. Nechala sa prehltnúť a zase rozžiarli strop uhlíkmi. Mali tam taký divný druh letnej oblohy, ktorú Ema chcela odfotiť. Na Sárinom bruchu znova postavili ako mohylu popolník. Stalo sa z neho dievčatko skákajúce cez švihadlo. Zápalky nechalo doma. V tomto storočí sa nosili zapaľovače. Za výkladnou skriňou sa na oblohe urobili dva pásy. Možno z lampy, ale vyzerali ako dvojprúdovka na ktorej poobede Sára vytratila zapaľovač a Alica jej cez všetky bariny utekala zobrať. Len tá obloha sa tvárila viac povoľne. Tak na nich trocha nakúkala, ako tam rastú na ľudí, čo raz budú vedieť predať tie jediné veci čo majú. Tak trochu inak. Aby im to nevadilo. Zahasili cigarety a s nimi zaspala aj izba. Tak úplne prirodzene, akoby to mala v osude. Ani jedna naň neverili. Ale každá inak.
Poetry
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)